Taxi broussom po Madagaskare - 3.diel

Dnes konečne vyrážame k moru, naberáme smer Toliara. To by však nebola Afrika, keby sa niečo nepokazilo a asi po polhodine dostávame defekt. Chlapci sú však šikovní, očividne majú s výmenou kolies bohaté skúsenosti a tak sme sa našťastie nezdržali príliš dlho. Rezervná pneumatika na dezén už len spomína a je hladká ako zadok dvojročného dieťaťa. V najbližšom meste preto zastavujeme v “pneuservise”, kde v rekordne rýchlom čase (rozumej 1 hodina) defekt na pôvodnej pneumatike zalepili a chlapci ju mohli znovu nasadiť. Kým sme čakali na výmenu pneumatiky, boli sme nútení počúvať hlasnú miestnu hudbu, pretože nášho šoféra nenapadlo nič lepšie ako zastaviť hneď vedľa reproduktoru. A tak sme so zaľahnutými ušami, natlačení ako sardinky v konzerve pokračovali v ceste dúfajúc, že už nenastanú žiadne komplikácie.

"Z "džebu car" sa vykľul záprah dvoch zebu ťahajúcich voz,
ktorý nás ráno o siedmej čakal na parkovisku."

Omyl! Šofér mysliac si, že riadi jeep a nie van, neľútostným  spôsobom prešiel cez jamu a divný zvuk v zadnej časti auta nám prezrádza, že opäť nútene zastaneme. Tentokrát bola však prestávka kratšia ako pit stop formuly jeden a po troch buchnutiach kladivom sa náš taxi brousse opäť rozbehol. Na počudovanie sme sa tentokrát konečne dostali až do Toliary, kde sme prestúpili ešte na kratšiu cca 25-minutovú jazdu do Ifaty.

Konečne sme na mieste a pešo sme sa vydali do nášho hotela. Po ceste sa k nám pridal náš nový kamoš Konstantino, ktorý nás odprevadil na naše ubytovanie. Po ceste nám ponúkol výlet loďou ku korálovému útesu, čo sme zdvorilo odmietli, ale dohodli sme sa na spoločnom výlete do Reniala reserve a Konstantino nám sľubuje, že ráno o siedmej nás bude čakať pred hotelom s “džebu car”, čo sme pochopili ako jeep. Po ubytovaní sme zhodili všetky veci, obliekli sme si plavky a vrhli sme sa rovno do mora. Už v mori sme dostali ponuku na masáže, šatky, pleťové kúry a mnoho iných miestnych produktov a správne tušíme, že tieto ponuky sa budú opakovať každých 5 minút. Na večeru sme si dali úžasné krevety, vychutnali sme si miestne drinky a pozreli sme si nádherný západ Slnka.

Z “džebu car” sa vykľul záprah dvoch zebu ťahajúcich voz, ktorý nás ráno o siedmej čakal na parkovisku. A tak sme nasadli do nášho koča a vydali sme sa na cestu do Reniala reserve. Ani táto cesta sa nezaobišla bez problémov. Jednému zo zebu sa nepáčilo, že nás musí ťahať a asi preto sa dvakrát rozhodol, že sa odtrhne zo záprahu. Našťastie náš koč aj s nami sa pri tomto jeho manévre neprevrátil. Šikovný pohonič celkom rýchlo vrátil zebu späť do záprahu a nakoniec sme úspešne dorazili do nášho cieľa.

Na rozdiel od predchádzajúcich parkov nás tu čakala jednoduchá prechádzka botanickou záhradou, v ktorej nás rovnako ako všetkých návštevníkov najviac zaujali baobaby, ktoré boli úplne iné ako tie, ktoré sme videli po ceste do Tsingy. V parku pobehovalo množstvo malých jašteričiek, z ktorých mala polovica našej skupiny “veľkú radosť”. Okrem baobabov sme videli aj lemure a suchozemské korytnačky, pretože Reniala je tiež rehabilitačné centrum pre lemure, ktoré boli zabavené v rámci nelegálneho obchodovania s domácimi zvieratami. Tieto lemure nie sú schopné samé prežiť vo voľnej prírode, preto sa tu o nich starajú a pripravujú ich na návrat do voľnej prírody.

Po návrate z parku sme sa išli opäť kúpať do mora, čo sa ukázalo ako super nápad, keďže bol odliv a okolo obeda už more mizlo z dohľadu. Na obed sme ochutnali kalamáre a zvyšok dňa sme strávili motaním sa po Ifaty a pláži a nakupovaním suvenírov. Za 5 magnetiek predavačka najprv pýtala 50 000 MGA, no po našom vytrvalom krútení hlavou nám ich všetky predala za 20 000 MGA. Večer sme si chceli pozrieť západ Slnka, ale pre množstvo oblakov sme ho takmer vôbec nevideli.

Ráno sme sa odubytovali a pobrali sme sa k hlavnej ceste, aby sme si tam stopli nejaký taxi brousse späť do Toliary. Hneď sa pri nás pristavil starší pán, ktorý nám chcel za každú cenu pomôcť a zavolal nám rovno tri tuk tuky. Mali sme trochu problém vysvetliť mu, že nechceme tuk tuk, keďže jeho angličtina bola na podobnej úrovni ako slovenčina Andreja Danka. Asi až po našom päťminutovom zápornom kývaní hlavou pochopil, že naozaj chceme počkať na taxi brousse. Na obrovské prekvapenie taxi brousse dorazil do 10 minút a na ešte väčšie počudovanie úplne prázdny. Hneď sme vyrazili na cestu a ostatných spolucestujúcich sme naberali po ceste. Jeden pán sa dokonca rozhodol, že zaujímavejšie bude nastúpiť oknom namiesto dverí, hoci miesta bolo stále dosť. Pri tomto manévri sme sa len na seba pozreli a povedali sme si, že lenivosti a kreativite sa v Afrike medze nekladú.

"Po ceste sme stretli slušne oblečenú pani,
ktorá sa však umývala v mláke a niečo po nás vykrikovala."

Po príchode do Toliary sme sa vybrali zarezervovať si náš zajtrajší výlet loďou do Anakaa. Po úspešnej rezervácii sme sa išli ubytovať na hotel a po krátkom oddychu sme sa rozhodli ísť okúpať na pláž. Po príchode na pláž sme ostali v nemom úžase a na kúpanie nás hneď prešla chuť. To čo sme videli nebola pláž, ale skôr obrovské smetisko. Dalo by sa to vystihnúť tromi slovami - bordel, špina, smrad. To však miestnym obyvateľom vôbec neprekážalo v kúpaní sa. My sme sa rozhodli aspoň pre krátku prechádzku po skalnatom výbežku do mora. Na jednom mieste sme museli prejsť cez úzky pás kameňov a len tak tak sme tam udržali balans, aby sme nespadli do vody. Po pár minútach sme sa rozhodli vrátiť nakoľko nastával príliv. To sa ukázalo ako dobrý nápad, lebo miesto cez ktoré sme predtým prešli suchou nohou už bolo zaplavené a nám neostávalo nič iné len sa vyzuť a prejsť cez vodu, ktorej sme sa pôvodne nechceli ani dotknúť. Boli sme však radi, že sme sa nezdržali ešte dlhšie, lebo by sme to pravdepodobne museli preplávať. Po ceste späť na hotel sme sa zastavili v obchode a nakúpili sme zásoby jedla na najbližšie dni.

Ráno sme mali dosť času, tak sme sa vybrali pešo do Blue baru, kde sme mali rezervovaný transfer loďou do Anakaa. Po ceste sme stretli slušne oblečenú pani, ktorá sa však umývala v mláke a niečo po nás vykrikovala. Keďže sme jej však nerozumeli, len sme pokrútili hlavami a pokračovali sme ďalej. Počas cesty sme si uvedomili, že naše odmietanie pousse-pousssárov má 4 fázy: 1. “No, no, thanks.”, 2. “No, no.”, 3. záporné krútenie hlavou, 4. totálna ignorácia.

V Blue bare sme zažili asi najbizarnejšie naloďovanie na čln. Keďže tu neexistuje mólo ani nič podobné, na čln nás aj s batožinou previezol záprah zebu. Samozrejme nič v tejto krajine nie je zadarmo a za tento krátky transfer k člnu sme museli zaplatiť. Malé sprepitné sme museli dať aj za pomoc s preložením batožiny na loď. Dokonca aj za fotku si pýtali peniaze, ale to sme už odmietli zaplatiť. Keď sme boli konečne všetci nalodení, tak sme vyplávali smer Anakao. Tento transfer vykladá cestujúcich vždy pred hotelom, ktorý sa uvádza hneď pri rezervácii.

"Zababušení pod perinou sme sledovali ľudí,
ktorí v tomto hroznom počasí idú transferom do Toliary
a boli sme radi, že to nemusíme absolvovať aj my."

Po ubytovaní v našom bungalove, sme rýchlo zhodili veci, nahodili plavky a hneď sme sa išli kúpať nakoľko sme chceli využiť ešte dobré počasie, keďže sme vedeli, že poobede hlásia dážď. Po okúpaní sme sa ešte prešli po pláži, ktorá bol oveľa prázdnejšia a podľa nás ešte aj krajšia ako v Ifaty. Poobede skutočne začalo pršať, tak sme sa odobrali do nášho bungalovu na zaslúženú poobednú siestu. Večer sa počasie trošku umúdrilo a my sme mohli pozorovať krásny západ Slnka za oblakmi.

Budíme sa na silný zvuk pískajúceho vetra, bubnujúcich kvapiek dažďa, hromy a blesky. Hneď vieme, že tak skoro nevyjdeme nielen z postele, ale ani z nášho bungalovu. Prší tak silno, že nám zateká až do bungalovu. Zababušení pod perinou sme sledovali ľudí, ktorí v tomto hroznom počasí idú transferom do Toliary a boli sme radi, že to nemusíme absolvovať aj my. Keďže možností čo robiť nie je veľa, keďže okrem internetu vypadla aj celá mobilná sieť, tak sme si doobedie krátili hraním spoločenských hier, ktoré nám pripomenuli naše školské časy.

Pamätáte si ešte kartovú hru VOJNA? Poobede sa však počasie trochu umúdrilo a tak sme sa vybrali na prechádzku po pláži, keďže nás už v bungalove žrali mrle od nudy. Počas prechádzky sme stretli miestneho moreplavca Serdža(rozumej nebol ďalej ako 20 km od pláže), aby sme si s ním dohodli zajtrajší výlet na maličký ostrovček Nosy Ve, ktorý je vzdialený od pláže asi 3 km a je to národný park. Našli sme si aj nového kamoša - miestneho psa, ktorí s nami išiel po pláži väčšinu času. Odpojil sa až pri ceste späť nakoľko mu asi vadil silný vietor, s ktorým sme aj my mali čo robiť. Večer sme boli opäť svedkami dychberúceho západu Slnka a po dobrej večeri sme sa uvelebili pod teplou perinou a otvorili sme si fľašu rumu.

O 6:00 sme sa zobudili na silné nárazy vetra, vstali sme z postele a naše pohľady smerovali na rozbúrené more a hneď sme tušili, že s naším výletom na Nosy Ve to nebude také easy ako sme si predstavovali. Jediné, čo nám dávalo ešte akú takú nádej bolo to, že s naším guidom sme boli dohodnutí až na 8:00 a dúfali sme, že dovtedy sa to trochu ukľudní. O 8:00 prišiel náš guide Serdžo a oznámil nám to, čo sme viac menej aj my očakávali. “It is not possible, maybe 10 o`clock.” Lámavou angličtinou spomenul ešte niečo o motorovom člne, ale moc sme mu nerozumeli, ale rozhodli sme sa, že tie 2 hodiny ešte počkáme.

"Napriek tomu, že sme verili,
že chlapci vedia, čo robia,
pirogue je niečo ako malé kanoe
a rozbúrené more si s ňou robilo doslova čo chcelo."

O 10:00 Serdžo dorazil na pirogue, na ktorej má pripojený malý motor a my sme nasadli a vyrazili na plavbu všetkých plavieb. Napriek tomu, že sme verili, že chlapci vedia, čo robia, pirogue je niečo ako malé kanoe a rozbúrené more si s ňou robilo doslova čo chcelo. Po hodinovej plavbe plnej strachu, kde minúta trvala deň, sme sa konečne doplavili do nášho cieľa. Tento ostrov je najjužnejším miestom, kde hniezdi  vzácny faeton červenochvostý, a preto je to aj chránené územie a za vstup sa platí poplatok. Náš sprievodca nám hneď ukázal mláďa tohoto vtáka, lebo sami by sme ho pravdepodobne nenašli, keďže hniezdia pod kríkmi a dal nám rozchod. A tak sme sa sami dvaja ocitli až na severnom cípe ostrova, kde sa pred nami otvorila scenéria ako z najkrajšieho katalógu cestovných kancelárií. Biela pláž, tyrkysové more, len my dvaja a všade ticho a kľud, proste raj na Zemi.

Na obed nám naši guidi chytili dve ryby, ktoré nám aj u grilovali a my sme si naplno vychutnali nielen čerstvé a dobre pripravené ryby, ale aj pohľad na vlniace sa more a lietajúce vtáky. Po krátkom oddychu nás zobrali ešte šnorchlovať medzi krásne koraly, hoci chudobné na morských živočíchov. Nakoniec sme zakývali ostrovu Nosy Ve, asi najkrajšiemu miestu, na ktorom sme kedy boli a tentokrát bez motora a doslova s vetrom v plachtách sme sa vracali späť do nášho bungalovu.  Večer sme si dali večeru a tešili sme sa s fungujúcej wifi, ktorá nás vrátila späť (našťastie len virtuálne) do reálneho sveta.

Ráno sme sa pobalili, keďže večer sa nám už po výlete nechcelo, rozlúčili sme sa s našim trojdňovým domovom, morom, plážami, Dano aj krásnou čokoládovou barmankou a ani sme sa nenazdali a sedeli sme v člne smer Toliara. V porovnaní s plavbou smer Anakao bolo more tentokrát viac rozbúrené a nám trošku podvíhalo žalúdky. V Toliare sa z nás stali klasickí kaviarenskí povaľači a po prestriedaní viacerých barov a menšom nákupe v supermarkete sme si zobrali taxík na letisko.

"Preto sme vstali 4:30
a začala sa naša hra o čas,
ktorá je na Madagaskare častokrát
už vopred odsúdená na neúspech."

Najmenšie letisko, na akom sme kedy boli, bolo totálne preplnené a my sme si krátili čas sledovaním ľudí. Najzaujímavejšou osôbkou sa pre nás stal pracovník letiska, ktorému nerobilo problém vytiahnuť z koša plastovú fľašu s vodou, ktorej tam bolo asi poldeci a dopiť ju. Po odovzdaní veľkej batožiny nás čakala osobná prehliadka príručnej batožiny. Ak si niekto predstavil typické pustenie batožiny cez skener, tak sa mýli. V Afrike sú skenermi ľudia, ktorí nám prehľadali batohy kúsok po kúsku. Po prehliadke sme nasadli do najmenšieho lietadla, v akom sme sa kedy viezli a odleteli sme smer Tana.

Pomaly sa dostávame do finále nášho trojtýždňového dobrodružstva “Taxi broussom po Madagaskare” a vyrážame na poslednú časť nášho tripu do Andasibe. Ako sme už spomenuli na začiatku, stratili sme jeden deň kvôli presunu letu a práve tento jeden deň nám teraz chýba, nakoľko už zajtra musíme byť späť v Tane. Preto sme vstali 4:30 a začala sa naša hra o čas, ktorá je na Madagaskare častokrát už vopred odsúdená na neúspech.

Prvá iskrička nádeje, že by sme to mohli stihnúť nám blysla na taxi brousse stanici, kde sme sa dozvedeli, že môžeme ísť priamo do Andasibe a nemusíme prestupovať v meste Moramanga ako sme čítali vo väčšine itinerárov. Do Andasibe sme sa dostali pre nás v rozumnom čase ešte pred 11:00 a tak sme len rýchlo zhodili batohy do nášho bungalovu a utekali sme do The Analamazaotra (or Périnet) Special Reserve (ASR) Andasibe, ktorý bol od nášho hotela vzdialený asi 20 minút chôdze. Tu sa nás ujal guide, ktorý nám vysvetlil, že 2 až 3-hodinový okruh ešte poobede v pohode stíhame. Tak celí nadšení, že predsa sme tam nemerali cestu zbytočne, sme sa vydali na túru.

"Pri vstupe do Národného parku sme zistili,
že sme prví návštevníci v tento deň
a tak sme sa vydali hľadať lemurov a užívali sme si,
že máme park len sami pre seba."

Pomerne po krátkom čase sme narazili na skupinku lemurov Indri, ktoré sú najväčšie lemure a pre tento park typické. Zároveň sme stretli čecha Standu, ktorý do tohto parku chodieva pravidelne sledovať túto rodinku lemurov indri. Sledovaním tejto rodinky lemurov sme strávili celkom dlhú dobu a pritom nám Standa porozprával nielen pikošky o tejto rodine, ale aj o svojich zážitkoch z Madagaskaru. Videli sme ešte aj lemurov hnedých, ktorí boli od nás vzdialení doslova na dosah. Po ceste späť nám náš guide ešte ukázal najväčšieho chameleóna v tejto oblasti, ktorý je typický tým, že nemení farby a konkrétne tomuto chýbala jedna nozdra, o ktorú prišiel v bitke o samičku.

Na konci našej túry sa nás náš guide opýtal, či nemáme záujem aj o návštevu Národného parku Andasibe-Mantadia ďalší deň ráno. Na to sme mu oznámili, že hoci by sme mali záujem, zajtra sa musíme dostať do Tany a predpokladali sme, že taxi brousse chodia v doobedňajších hodinách. On nás však vyviedol z omylu a vysvetlil nám, že taxi brousse chodia aj poobede a doobednú túru v pohode stíhame. Nadšene sme teda kývli na jeho ponuku a hneď sme si kúpili lístky do Národného parku. Po ceste späť na hotel sme videli na ceste hada, ktorého sme však veľkým oblúkom obišli.

Pri vstupe do Národného parku sme zistili, že sme prví návštevníci v tento deň a tak sme sa vydali hľadať lemurov a užívali sme si, že máme park len sami pre seba. Po chvíli chôdze sme narazili na pomerne veľkú skupinu lemurov Golden Sifaka a strávili sme ich pozorovaním viac ako hodinu. Keďže sme boli v parku prví, tak sme ich sledovali sami pomerne dlhý čas. Neskôr sa k nám postupne začali pridávať aj ďalší turisti.

Ďalej sme sa vydali hľadať lemurov indri, no napriek veľkej snahe nášho guida tento druh lemurov sme v tomto parku nevideli. Na konci túry sa nám však ešte podarilo vidieť Bamboo lemura, ktorý je najmenší denný lemur. Týmto sa naše výlety po Národných parkoch na Madagaskare skončili a my sme sa vybrali k ceste, aby sme si stopli nejaký taxi brousse do Tany. Mali sme však šťastie a po cca 10 minútach čakania nám zastavil takmer prázdny taxi brousse, ktorý nás vzal až do Tany. Vychutnávali sme si našu poslednú jazdu taxi broussom a boli sme šťastní, že napriek tomu, že to vyzeralo tak, že možno v Andasibe nič neuvidíme, nakoniec sme stihli až dve prehliadky.

"Po návrate Dano ležal na zemi
skôr mŕtvy ako živý so silno zeleným nádychom v tvári
a prosil o zavolanie sanitky."

So šoférom taxi brousse sme si aj napriek jeho zlej angličtine dohodli, že nás v Tane vysadí priamo pred naším hotelom netušiac, že sa z toho vykľuje najväčšia zábava dnešného dňa. Náš šofér úplne presne netušil, kde sa náš hotel nachádza a tak každé dve minúty zastavoval a on a jeho dvaja pomocníci zisťovali od miestnych, kde sa hotel nachádza. My sme celú túto bizarnú situáciu sledovali zozadu s navigáciou v ruke. Nakoniec sa však chlapcom podarilo hotel nájsť. Večer sme sa ešte chceli najesť a tak sme sa vybrali hľadať nejakú reštauráciu, čo však nebolo úspešné, keďže nám z neznámych príčin sa tu väčšina reštaurácii otvára až okolo šiestej večer, takže sme sa vrátili do hotela a najedli sme sa tam. S plným bruškom sme si ľahli do postele a vychutnali sme si poslednú noc na Madagaskare.

Ráno sme si opäť privstali, aby sme si pozreli hlavné mesto Tana a viac menej sme plánovali len taký oddychový deň. To sme však netušili čo všetko nás v tento deň ešte čaká. Ale začnime pekne po poriadku. Vybrali sme sa na prechádzku okolo mestského jazera. Ak si však predstavujete pekný parčík s jazierkom, v ktorom plávajú kačičky, tak vás sklameme. Jazero skôr pripomínalo veľké smetisko a okrem smradu, hluku a neskutočne hustej premávky tu nič zaujímavé na pozeranie nie je. Celkovo Tana v nás zanechala dojem mesta, z ktorého chcete skôr utiecť ako v ňom zostať.

Preto sme sa rozhodli pre rýchly nákup suvenírov v miestnom supermarkete a vrátili sme sa späť na hotel, kde Dano začal pociťovať prvé známky nevoľnosti. Nepripisovali sme však tomu veľkú váhu, keďže brušká nám tu krútilo celé tri týždne, ale pre istotu sme sa radšej rozhodli vynechať obed a ostali sme oddychovať na hoteli. O 12:00 sme sa rozhodli zobrať si taxík na letisko, keďže krútenie v brušku začalo už u oboch a Dano stratil aj zdravú farbu v tvári. Cesta na letisko trvala neskutočne dlho, keďže v meste bola strašná zápcha a nám sa táto hodinová jazda zdala ako večnosť, keďže náš zdravotný stav sa rapídne zhoršoval.

Po príjazde taxíka na letisko Dano už vystupoval len pridŕžajúc sa taxíka a 50 metrov do odletovej haly ledva zvládol prejsť. Našli sme prvé voľné miesto, kde sme si mohli ľahnúť a on sa len bezvládne hodil na zem. Katka rýchlo utekala kúpiť minerálku a colu dúfajúc, že to pomôže. Po návrate Dano ležal na zemi skôr mŕtvy ako živý so silno zeleným nádychom v tvári a prosil o zavolanie sanitky. Katka však duchaprítomne vytiahla všetky zásoby liekov, ktoré sme mali a napchala ich doňho a pripúšťala si, že sanitka bude len posledná možnosť, ak to nezaberie. Tu sa začal zhoršovať aj jej zdravotný stav a utekala na wcko. Zvyšných 20 minút sme strávili ležaním na zemi v letiskovej hale ako dve mŕtvoly.

Našťastie lieky ako tak zabrali a my sme zvládli prechod na check-in, ktorý trval neskutočne dlho, keďže kvôli silnej búrke asi každé 2 minúty vypadla elektrina a my sme vážili našu batožinu asi päťkrát a pritom sme sa pridržiavali pultíku a hľadeli na seba, ktorý z nás skôr odpadne. Nakoniec sme to nejako úspešne zvládli a celkom rýchlo sme prešli cez pasovú kontrolu a tiež kontrolu príručnej batožiny. Po kontrolách sme sa konečne dostali ku gatom, kde sme na lavičkách pod vplyvom tabletiek, zlého fyzického a psychického stavu zaspali ako podťatí. Asi po hodinovom spánku sme sa cítili lepšie a boli sme schopní nastúpiť do lietadla. V lietadle sa náš zdravotný stav striedavo zlepšoval a zhoršoval, ale okrem občasného striedania sa na wcku, sme let do Istanbulu prežili bez ujmy.

Hoci sme na Madagaskare zažili aj pár nepríjemných chvíľ, ktoré k cestovaniu patria, celý tento výlet bude vždy patriť medzi naše najväčšie cestovateľské dobrodružstvá. Madagaskar je neskutočný a sme radi, že sme tam mohli stráviť tri týždne a zažiť to na vlastnej koži. Ak rozmýšlate o návšteve tohoto ostrova, tak možno, že aj náš príbeh bude pre vás inšpiráciou a uistením sa v tom, že sa to dá zvládnuť aj na vlastnú päsť.

Ak máte akékoľvek otázky ohľadom Madagaskaru, tak kludne napíšte na emailovú adresu viago.cz@gmail.com.

Líbil se vám článek? Sdílejte jej.