Taxi broussom po Madagaskare - 1.diel

A tak stojíme na Istanbulskom letisku, ktoré je mimochodom úžasné, a pozeráme z ktorého gatu nám za 3 hodiny odlieta lietadlo na našu vysnívanú perlu Indického oceánu - Madagaskar. Niežeby Istanbul nebol krásne mesto, ale sme radi, že tu strávime teraz len 3 hodiny a nie 5 dní. Pýtate sa prečo? Rozhodli sme sa totiž nebrať do úvahy negatívne recenzie iných cestovateľov na predajcu leteniek GoToGate a podobné agentúry, cez ktorého sme si aj my nakoniec kúpili letenky na 29.10.2019 mysliac si, že nám sa nič zlé nemôže stať a tešili sme sa z ušetrených 50 €.

"Hneď po tom ako sme si vzali našu batožinu sa nám splnil sen,
o ktorom sníva každý Slovák, stali sme sa milionármi."

Z omylu nás v jedno pekné pondelkové ráno vyviedol email od leteckej spoločnosti Turkish Airlines, že náš let z Istanbulu do Antananariva bol zrušený a navrhujú nám nový let 4.11.2019, zatiaľ čo let z Viedne do Istanbulu ostal v pôvodnom termíne. Okamžite sme volali do leteckej spoločnosti, aby sme zistili, čo sa s tým dá robiť. Oznámili nám, že nie je problém oba lety posunúť na iný termín, ktorý by nám vyhovoval, ale musíme to uskutočniť cez spoločnosť, v ktorej sme si kúpili letenky. Po troch týždňoch neúspešných pokusov o skontaktovanie sa s predajcom leteniek, nám našťastie oni sami poslali mail s návrhom na zmenu termínov oboch letov na 30. 10. 2019 resp. 31. 10. 2019, čo sme s radosťou prijali, dúfajúc, že je to posledná komplikácia, ktorú sme pred cestou potrebovali zvládnuť.

Mapa našej trasy

Po tom, čo sme absolvovali náš najdlhší let v živote, ktorý sa ešte z pôvodných 13 hodín predĺžil na 15 hodín(ako vidíte nemeškajú len naše železnice) sme konečne pristáli na medzinárodnom letisku Ivato na Madagaskare. Tu prebehlo všetko hladko, okrem toho, že Dana kvôli 9 rokov starej fotke v pase, na ktorej mal trochu viac vlasov, nechceli pustiť cez imigračné oddelenie, ale na to sme si už zvykli z predchádzajúcich ciest.

Hneď po tom ako sme si vzali našu batožinu sa nám splnil sen, o ktorom sníva každý Slovák, stali sme sa milionármi. Nie, nie nevyhrali sme v športke ani sme nezobrali cudzí kufor plný peňazí, len sme si zmenili eurá na malgašské ariary(MGA), ktoré sú menou na Madagaskare (1 € = 4000 MGA). S batohom plným peňazí sme sa pobrali zháňať taxík do hotela, ktorého cenu sme úspešne zjednali o 5000 MGA, rozumej 1,20 €. A tak tu ležíme na hotelovej izbe tešiac sa na zajtrajšie dobrodružstvo a pozeráme do stropu na točiaci sa ventilátor, ktorý visí už len na jednom šróbiku a dúfame, že to ešte jednu noc zvládne a my budeme môcť pokračovať v našej ceste.

Dnešný program mal jediný bod a to dostať sa taxi broussom (taxi brousse = minivan, ktorým sa na Madagaskare cestuje medzi mestami, niečo podobné ako naše medzimestské autobusy) do mesta Antsirabe, poprípade ak to stihneme pred zotmením, pozrieť si aspoň kúsok mesta. Ráno sme nasadli do taxíku, ktorý keby bol o dva roky starší, tak to nie je auto, ale parný stroj. Po dvoch neúspešných pokusoch nášho šoféra vybaviť nám čo najlepšiu cenu za taxi brousse, nám na tretej zastávke konečne vybavuje ten najvýhodnejší odvoz, teda aspoň on si myslel, že to tak bude. Na predchádzajúcich dvoch pýtali 20 000 MGA za osobu, on nám však s úsmevom na tvári a pokojom na duši oznámil, že tento bude stáť len 10 000 MGA na osobu, len škoda, že hneď po jeho odchode sa to zmenilo na 20 000 MGA na osobu. Naše vyjednávacie schopnosti nám tentokrát nepomohli nakoľko slovná zásoba šoféra taxi brousse bola obmedzená len na ukazovanie dvoch dvadsaťtisícových bankoviek. Jediné, čo sme po desiatich minútach dohadovania dosiahli bolo, že napísal tú sumu na papier a my sme pochopili, že to asi nemá zmysel, zaplatili sme požadovanú sumu a sadli sme si do minibusu.

"Včera sme sa stali milionármi a dnes celebritami."

Hodinové čakanie na odjazd taxi brousse sme si vypĺňali tipovaním, čo nám ešte miestni predajcovia ponúknu. Od kúpy slnečných okuliarov Ray Ban, ktoré stáli v prepočte asi 2 €, nás odradilo iba to, že sme si neboli istí, či sa jedná o originálny kúsok. Keďže o ovocie, ktoré miestami skôr pripomínalo džem, sme nemali záujem a náš zaplnený taxi brousse sa konečne pohol, tak sme si konečne mohli vychutnávať výhľady na okolitú krajinu. Cesta prebiehala pomerne hladko, ak opomenieme moment, kedy chýbalo asi 20 cm od toho, aby sme sa zrazili s miestnou kravou. Šofér však skvelým uhýbacím manévrom neukončil našu a ani kravinu púť predčasne a my sme úspešne dorazili do cieľa.

Včera sme sa stali milionármi a dnes celebritami. Náš taxi brousse nestihol ešte ani zastaviť a už sa okolo neho zhlukla skupinka asi dvadsiatich pousse-poussárov (pousse-pousse(čítaj: bus-bus)= trojkolka, na ktorej miestni prepravovali nielen ľudí, ale čokoľvek, čo sa na to zmestilo), z ktorých sa nás každý pokúšal presvedčiť, že on a jeho dopravný prostriedok sú pre nás tá najlepšia voľba. Šťastní výhercovia, ktorých sme zjednali o neuveriteľných 1000 MGA(0,25 €)(vieme, že je to trápne, ale keď nás to tak baví), nás úspešne dopravili na hotel. Keďže počasie nám neprialo a vonku začalo pršať, rozhodli sme sa obhliadku mesta vynechať. Ale aspoň sme si dohodli s miestnymi týpkami, ktorí sa nám o všetko postarajú, výlet do Tsingy de Bemaraha National Park, takže najbližšie 4 dni nemusíme nič plánovať a budeme ušetrení od “lákavých” ponúk miestnych “guidov” . Úspešný deň sme zavŕšili ochutnávkou dobrého lokálneho piva Three horse beer, ktoré tu predávajú v 0,65 l fľašiach( prečo toto ešte u nás nik nevymyslel?). Zajtra nás čaká dlhá cesta do Morondavy, takže unavení padáme do postele.

Keďže sme si včera úspešne dohodli trip do Tsingy, tak hneď ráno nás naši traja sprostredkovatelia, z ktorých jeden vedel písať, druhý hovoriť a tretí ticho sedieť a kývať na rozlúčku, zoznámili s našim skutočným guidom Erikom a zohnali nám pousse-pousse, ktorý nás odviezol na našu starú známu autobusovú stanicu, z ktorej nám mal vyraziť taxi brousse do Morondavy. Na úmornú 11-hodinovú cestu vyrazil náš taxi brousse s 1 a pol hodinovým meškaním, pretože v Afrike platí, že my máme hodinky a Afričania majú čas, takže nejaký presný harmonogram odchodov autobusov by ste tu hľadali márne. Iróniou je, že hodinky s obľubou predávajú na každom rohu.

Úmorná cesta nám ubiehala pomaly, krajina je monotónna a veľmi sa nemení, jedine obydlia obyvateľov sú čím ďalej jednoduchšie a ošarpanejšie a vyzerajú presne tak ako si zvyčajne predstavujeme africké domy. Po ceste sme sa zastavili v miestnej rodinnej reštaurácii, kde sa čas zastavil pred tridsiatimi rokmi a prvýkrát sme tu ochutnali mäso zo zebu, ktorý je veľmi dôležitým zvieraťom na Madagaskare. Najväčší zážitok, aj keď nie práve v pozitívnom zmysle, predstavovala toaleta v reštaurácii, ktorú tvorí len diera v betóne a všetko to odteká nevedno kam.

"Doteraz sme nikdy vodu v noci nepotrebovali
a preto sme sa večer rozhodli,
že vodu kúpime až ráno, aby ostala chladená,
čo sa ukázalo ako zatiaľ naše najhoršie rozhodnutie na cestách."

Pri krátkej prechádzke mestom už automaticky odmietame miestneho predajcu, z ktorého sa nakoniec vykľul náš vysmiaty guide Erik, ktorý sa nás len chcel opýtať či je zatiaľ všetko v poriadku. Aspoň sme ho rozosmiali. O pár dedín ďalej berieme do autobusu miestneho obyvateľa, ktorý ale nemá na zaplatenie avšak šoféra ubezpečil, že zaplatí pri vystúpení na jeho zastávke. Šofér už však svoje peniaze nevidel. Zostal mu jedine pohľad na utekajúceho chlapíka, ktorý sa stratil medzi domami a v ušiach doznievajúci smiech celého osadenstva autobusu.

Keďže sme prechádzali cez najteplejšie mesto Madagaskaru (Miandrivazo) okrem úmornej teploty nás znepokojoval aj pohľad na vypálenú okolitú krajinu. Náš guide nám vysvetlil, že to vypaľujú ako pastviny pre dobytok, čo sa však u nás nestretáva s pochopením, pretože nechápeme ako si môžu len tak ničiť celý ostrov. Krásny západ Slnka a prvé baobaby sme si síce užili len z autobusu, ale signalizovali, že už čoskoro dorazíme do cieľa takže sme sa im tešili dvojnásobne. Po ubytovaní v našom bungalove ešte stíhame prechádzku mestom a unavení nastavujeme budík na 4:50, aby sme si ráno vychutnali východ Slnka na pláži.

Náš plán na skoré vstávanie stroskotal na našej únave, takže sme budík len vypli a pokračovali v spánku. Po raňajkách sme stihli ešte krátku prechádzku po pláži, ktorá nás veľmi neoslovila a po návrate do hotela nás už čakalo naše auto a nám už nič nebránilo vyraziť na 6-hodinovú offroadovú jazdu smer Bekopaka. Po chvíli sme dorazili k jednému z highlightov našej cesty - Avenue of Baobab. Cesta nám ubiehala pomerne rýchlo v porovnaní s predchádzajúcimi cestami, pretože náš zrak bol dostatočne zaneprázdnený vnímaním okolitej krajiny.

Ďalším veľkým zážitkom bolo nalodenie auta na “ferry”(rozumej dve loďky spojené doskami, ktoré dokážu previesť 5 áut). Po vylodení nám škvŕkanie v žalúdku pripomenulo, že by bolo fajn ísť sa niekam najesť, a tak sme spolu s dvomi francúzsky hovoriacimi dievčatami nastúpili do nášho auta, keďže to ich sa nezmestilo na rovnaké ferry a išli sme sa najesť do reštaurácie v najbližšom meste. Dievčatá nám prezradili, že sú z Francúzska, ale žijú na Reunione. Škoda, že nevedeli lepšie anglicky, lebo Reunion nás láka, a mohli sme mať informácie z prvej ruky o tomto krásnom ostrove.

"Vyrážali sme spolu s ďalšími asi 10-imi autami v konvoji,
na čele ktorého išlo auto s ozbrojenými vojakmi a to z dôvodu,
že v tejto oblasti boli turisti často prepadávaní miestnymi banditmi."

Po výbornom obede dievčatám dorazilo auto a my sme mohli pokračovať v ceste. Cestou sme míňali obrazy ako vystrihnuté z dokumentárneho filmu o Afrike. Divoká príroda, rozpadnute chatrče a deti mávajúce a tancujúce pri ceste. Ak sme si niekedy predstavovali Afriku, tak presne takto. Úspešne sme dorazili do cieľa, kde sme sa ubytovali a naplno sme si vychutnali oddych v hotelovom bazéne. Večer sme celkovo poňali tak oddychovo, aby sme sa pripravili na zajtrajšiu náročnú túru do Tsingy.

Deň začal nezvyčajne tým, že nám ráno o 6:30 zaklopal náš guide, aby nám oznámil, že vyrážame skôr kvôli predpokladu vysokej teploty vzduchu cez deň (bolo 37 °C). Po ceste sme vyzdvihli miestneho guida, bez ktorého by sme túru nemohli absolvovať, naše staré známe Francúzsky a vydali sa na hodinovú offroadovú cestu do Národného parku Grande Tsingy. Túra nám zabrala cca 3 hodiny. Videli sme prvých lemurov (Red lemur alebo northen red-fronted lemur),  jašterov, liezli sme po skalách, užívali si dychberúce výhľady, úspešne prešli po lanovom moste(z ktorého mal Dano 5 mesiacov nočné mory, keďže sa bojí výšok). Hľadali sme aj fosu(fosa = miestna šelma), ktorú sme však nakoniec nevideli.

Po obede sme sa vybrali ešte na túru do Petit Tsingy, ktorá bola v porovnaní s rannou túrou už len prechádzkou, ale určite stála za to a veľmi sa nám páčila. Večer sme strávili už len chillovaním a kúpaním sa v hotelovom bazéne. Po večerných pivkách sme sa odobrali do nášho bungalovu netušiac, že nás čaká krušná noc. Takmer okamžite sme od únavy zaspali. Prebudili sme sa okolo jednej hodiny ráno na neskutočné teplo a smäd. Doteraz sme nikdy vodu v noci nepotrebovali a preto sme sa večer rozhodli, že vodu kúpime až ráno, aby ostala chladená, čo sa ukázalo ako zatiaľ naše najhoršie rozhodnutie na cestách. My, Európania si ani nevieme predstaviť, čo znamená nedostatok pitnej vody. My sme to pocítili na vlastnej koži, pretože ležíme dva metre od vodovodného kohútika, z ktorého tečie voda, ale my sa z neho však nemôžeme napiť, lebo na celom Madagaskare tečie z vodovodu len úžitková voda(v niektorých oblastiach ako napríklad Isalo, tečie z vodovodu pitná voda, ale len pre miestnych obyvateľov). Preto o 2:30 ráno ležíme na posteli, píšeme tento denník a túžobne očakávame moment, keď otvoria reštauráciu a my si budeme môcť kúpiť vodu.

DEŇ SIEDMY (5.11.2019) - Znovu Morondava a západ Slnka v Avenue of Baobabs

Po krátkom spánku sa nám naše želanie splnilo a tak osviežení vychladenou vodou a v psychickej pohode sme mohli vyraziť na cestu späť do Morondavy. Vyrážali sme spolu s ďalšími asi 10-imi autami v konvoji, na čele ktorého išlo auto s ozbrojenými vojakmi a to z dôvodu, že v tejto oblasti boli turisti často prepadávaní miestnymi banditmi. Po ceste sme videli miestnych obyvateľov, ktorí chytili krokodíla a držali ho pri ceste a my sme tak mohli vidieť živého krokodíla v bezprostrednej blízkosti. Náš guide nám vysvetlil, že ich chytajú preto, že v období sucha požierajú dobytok na rozdiel od obdobia dažďov kedy sa živia rybami. Aký bol však ďalší osud tohto krokodíla sme sa už nedozvedeli a asi je to aj lepšie.

Na obed sme sa zastavili v meste Belo Tsiribihina a keďže sme tam mali dlhšiu prestávku, tak nám po obede zostal aj čas na to, aby sme si pozreli miestne trhy. Neodporúčame návštevu týchto trhov ľuďom, ktorí si potrpia na čistotu a poriadok. Naša cesta pokračovala k Zamilovanému Baobabu, ktorý dostal názov podľa toho, že vyzerá ako keby sa objímali dva baobaby. Nakoniec sme dorazili do Avenue of Baobabs, kde sme počkali na nádherný západ Slnka. Na odporučenie nášho guida sme si dali večeru v reštaurácii L ` Oasis chez Jean le Rasta v Morondave. Ak niekedy zablúdite do Morondavy, tak určite nevynechajte tento podnik. Celá reštaurácia je ladená do reagge štýlu a panuje tam super atmosféra s veľmi milým a priateľským majiteľom. Okrem toho, že sme si tam vychutnali úžasné krevety, nám spoločnosť pri večeri robili mačičky, s ktorými sme sa aj pohrali. Potom sme sa odobrali do nášho bungalovu nakoľko nás čakalo vstávanie o 2:30 ráno.